Putinovská propaganda: Do Ruska sa vracajú sochy Stalina, pripomínať jeho obete sa nepristane

V druhom najväčšom meste súkromného ruského Tatarstanu, v Naberežných Čelnoch, stojí na pozemku školy neobvyklá socha sovietskeho diktátora Josifa Stalina. Postava ležérne usadená na lavičke sa nakláňa k rozhovoru a okoloidúcim, aby si prisadli a dali sa s ním do reči. Tyran svojím postojom a gestami zároveň pôsobí, akoby zamyslene počúval a trpezlivo niečo vysvetľoval – čo je v ostrom kontraste s brutálnou realitou jeho vlády.

Po celom Rusku sa dnes nachádza viac ako 100 Stalinových pomníkov, väčšina bola postavená za 24 rokov vlády prezidenta Vladimíra Putina. Ten v Naberežných Čelnoch však možno najlepšie vystihuje paradoxnú a trvalú interakciu krajiny s mužom, ktorý zomrel pred 70 rokmi, ale ktorého odkaz sa stále dotýka a dokonca formuje život mnohých jej občanov. A Putinov Kremeľ s kľúčovými časťami tohto odkazu manipuluje, pretože presadzuje nacionalistickú a militarizovanú víziu Ruska, ktorá je podľa mnohých analytikov faktických, ak nie ideologicky, „neostalinistická“.

Putinizmus chce byť stalinizmom

„V dnešnom Rusku je Lenin len postava v mauzóleu av múzeách a nič viac,“ napísal v roku 2020 v eseji pre ruskú službu RFE/RL Leonid Nevzlin, podnikateľ, ktorý v roku 2003 utiekol z Ruska do Izraela v súvislosti s Putinovým prevzatím ropného gigantu Jukos. „‚Stalin’ je naša každodenná realita. Putinov režim má úplne vyhranený vzťah k Stalinovi, k stalinistom, k stalinizmu. Tento vzťah je predovšetkým spätý s koreňmi režimu. KGB [a další sovětské bezpečnostní složky] nemôžu byť proti ‚Stalinovi’ ako idei a ako prax. Stalin je ich patrón, ich osud a ich biografia.“

„‚Stalin’ je špeciálna operácia, v rámci ktorej je obyvateľstvo vťahované do procesu stalinizácie a regrutované, aby sa z neho stali neostalinisti,“ napísal ďalej Nezvlin. „V kultúrno-psychologickom zmysle zostávame stalinistickou spoločnosťou.“

Tatársky aktivista a politický analytik Ruslan Ajsin nazval Stalina „veľkým manipulátorom“; v auguste v eseji pre server RFE/RL Idel.Realities napísal, že trvalým dedičstvom Ruska po Stalinovi je podriadenosť, konformita, individuálna izolácia a dislokácia. „Putinizmus sa chce stať stalinizmom, ale samozrejme len v zmysle totálnej kontroly všetkého a všetkých a vojen. Rusko sa môže stať spálenou púšťou s mnohými bustami Stalinovi ako symbolom všetkého, čo sa teraz deje. Stalinizmus teraz zahníva a putinizmus je jeho posledným záchvevom,písal Ajsin.

Podľa pozorovateľov sa manipulácia Kremľa so Stalinovým obrazom a psychologickým dedičstvom sovietskej skúsenosti pre ruský ľud vyvíjala od doby, keď sa Putin v poslednom dni roku 1999 prvýkrát stal prezidentom. V prvých rokoch bol Stalin propagovaný ako „efektívny manažér“, ktorý doviedol Sovietsky zväz k víťazstvu nad nacistickým Nemeckom. Jeho obraz bol takmer vždy spojený s druhou svetovou vojnou a stále častejšie sa objavoval na transparentoch a plagátoch, ktoré ilustrovali Putinovu vládu oslavujúcu sovietsku úlohu vo vojne.

Postupom času sa však tesne spája Stalin s vojnovou tvárou uvoľnil a Stalin a stalinistické obrazy sa objavovali v oveľa širších kontextoch – od reklamy až po umenie. Výrazne a pozitívne figuruje v desiatkach výstav nacionalistického Ruska Moje dejiny, ktoré vláda usporiadala po celej krajine.

Kritika za Gorbačova

V ére glasnosti za posledného vodcu Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova sa Stalin objavoval prevažne len v súvislosti s odsúdením jeho zločinov, keď sa objavovali hrozné detaily a stále sa objavujú témy rozhovorov v médiách po celej krajine. Teraz sa podľa analytikov diktátor život zase naplno normalizoval v každodennom Rusoch.

„Stalin sa neustále objavuje vo verejnom priestore,“ povedal v rozhovore pre RFE/RL riaditeľ sociologického centra Levada Denis Volkov v roku 2021. „Folklorista Alexander Archipov napočítal takmer 150 pomníkov. Sčasti sa jedná o občianske iniciatívy. Niekedy pomáha komunistická strana, ale v zásade ide o stalinizmus zdola. Nostalgia po náčelníkovi, po silnej ruke.“

Za Putinovej vlády sa Rusko dostalo do fázy, ktorú možno označiť za „zrelé autoritárstvo“, hovorí biológ Iľja Kolmanovskij, ktorý vytvoril rad vedecko-vzdelávacích programov. „Spoločnosť nežije svojím každodenným životom, ale existuje v stave mobilizácie,“ argumentuje. „Štát ohrozuje ľudí v stave mobilizácie pod útokom, čo zaspravedlňuje autokraciu a nutnosť silnej ruky.“

A bojuje sa naopak história Stalinových zločinov. Napríklad úrady v novembri nariadili malé múzeum disidenta Varlama Šalamova, ktorý vo svojich poviedkach vykreslil život svoj aj ďalších politických väzňov v trestaneckých lágroch v neslávne preslávenom ďalekýchodnom regióne Kolyma.

Nová kniha o najkrvavejších vládcoch a sovietskom diktátorovi: Stalin v zajatí okultistov

„Téma represií z čias Stalina sa v dňoch aktívne zamlčuje, pretože opäť žijeme v zločineckom štáte,“ povedala profesorka Irina Žulanovová, ktorá múzeum v Debine roku 2005 spoluzakladala. „Putin je úplne zlý. Som dosť stará na to, aby som žila za Stalina. Narodila som sa v roku 1942 pri Stalingrade. Keď Stalin v roku 1953 zomrel, chodila som do štvrtej triedy. Teraz vidím, že sa ľudia opäť boja a radšej mlčia,“ uviedla

Od predminulého februára, kedy Kremeľ spustil plnú inváziu na Ukrajinu, boli v Rusku oficiálne odstránené alebo vandalsky zničené desiatky pamätníkov stalinizmu, ako písala Slobodná Európa. Prakticky každý týždeň zmizne niektorá plaketa, uviedol projekt Posledná adresa, ktorý označuje bydlisko Stalinových obetí. Už v roku 2021 musela ukončiť činnosť mimovládnej organizácie Memorial, zaoberajúce sa štúdiom politických represií v ZSSR av súčasnom Rusku; v októbri 2022 dostala Nobelovu cenu mieru.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to Top