Rozhovor s Ivou Hadj Moussou o románe Ťažkej duše

„Veľa sa hovorí o empatiu. Myslím, že si to slovo vykladáme zle,“ hovorí spisovateľka, terapeutka a milovníčka metalu Iva Hadj Moussa. V novej knihe rozpráva o päťdesiatnikoch, ktorí nadávajú na svet a trieskajú do gitary.

„Veľa problémov súčasného sveta vyplýva z chýb nás všetkých. Nejde len o určitú skupinu,“ myslím si Iva Hadj Moussa, autorka románu Ťažkej duše. Jeho hrdina je čerstvý päťdesiatnik Johannes. Rozvedený, zatrpknutý chlapík s nekalou minulosťou, ktorý krízu stredného veku vyrieši tým, že sa vráti k svojej mladickej metalovej kapele.

„Myslím, že hociktorý starnúci muž by mohol uvažovať o terapii. Keby jej môj hrdina prešiel hneď po svojom incidente, možno by sa s ním popasoval oveľa lepšie,“ uvažuje spisovateľka a terapeutka. Dodávam ale, že aj návrat k vlastnému snu je odvážny krok. Zvlášť keď ide o hranie v metalovej kapele.

„Uvoľní emócie, ktoré v sebe nahromadím. Vďaka metalu môžu von,“ hovorí Iva Hadj Moussa, ktorá o metale napísala už druhý román.

Ťažké duše je už tvoja druhá kniha o metale. Tá prvá bola o pubertiakoch v metalovej kapele. Tá druhá je o päťdesiatnikoch, ktorí akoby zažívali druhú pubertu ak metalovej kapele sa vrátili. Vezmeme to postupne. Čo ťa tak fascinuje na metale?

Úplne všetko. Strašne rada metal počúvam. Je to pre mňa spôsob relaxácie. Únik z reality. Milujem metalové koncerty, festivaly… hoci sa považujem skôr za introverta, vrava na metalových koncertoch mi z nejakého dôvodu robí dobre. Mám rada metalovú komunitu. Je hrozne pestrá. V kultúre je metal okrajová záležitosť, podobne ako napríklad horory. Kladiem si otázku, prečo mám oboje tak rada, prečo mi tá pílenosť a ponurosť robí tak dobre. Myslím, že to uvoľní emócie, ktoré v sebe nahromadím. Vďaka metalu potom zo mňa môžu von.

Čo ťa tak fascinuje na päťdesiatročných chlapoch? Nemajú to vlastne trochu podobne ako ten metal? Sú tiež veľa obestrenia predsudkami…

Predsudkov sa v knihe dotýkam. Tých voči chlapom, ktorí chodia v rozorvaných džínsových vestách, majú preriedené vlasy… niekto má sklon sa im posmievať, že sú trápni, vedú štýl, ktorý už nie je úplne v móde. Mne sa na mojich hrdinoch páči, že metal milujú a žijú ním. Veria mu a cez neho nachádzajú novú vieru v seba. Znovu vzkriesia kapelu a uvedomujú si, že možno ešte nepatria do starého železa, že ešte niečo dokážu. Aké to asi musí byť, stáť na tom pódiu pred davom a rezať do gitary? Asi je to úžasný pocit. Chcela som to hrdinom nejako sprostredkovať.

Hlavná postava Ťažkých duší je Johannes. Živí sa ako vypratovač pozostalostí, trpí krízou stredného veku. Je rozvedený, má dcéru. A tiež sa dopustia chyby, ktorá sa veľmi ťažko odpúšťa. Vždy keď si ako čitateľ hovoríte – je to celkom sympaťák -, na tú jeho chybu si spomeniete.

Johannes nie je úplne prvoplánovo sympatický. Niekedy aj prednáša reči, s ktorými veľmi nejde súhlasiť. Jeho škralúp z minulosti – to je téma, ktorú si stále spracováva. Zaujímalo ma, to je, keď človek urobí tak zásadnú chybu, ako sa s tým vyrovnať? Kto mu dá rozhrešenie? Okolie, alebo si musí odpustiť sám?

Nechceme veľmi prezrádzať, čoho sa dopustí, ale je to prečin, ktorý teraz spoločnosť veľmi rieši. Správame sa k ľuďom, ktorí sa podobných prečinov dopustia, nespravodlivo? Alebo im to naopak väčšinou prejde?

Prechádzať by im to nemalo. Nesmie sa povedať – je to jednoducho chlap, nemôžeš pomôcť, to sú pudy. S týmto postojom určite nesúhlasím. Na druhej strane, že aj chyby, ktoré robíme, sa s nami môžu ťahať, ale môžeme sa z nich poučiť. Každý človek si po svojom prehrešku zaslúži ísť v živote ďalej. Pokiaľ to reflektuje, to správanie neopakuje, tak by nemal byť zavrhnutiahodný do konca života. Strašne ale záleží, ako sa k svojmu činu postaví.

Dúfam, že môj hrdina sa k svojej chybe stavia čelom. Má sklony kňučať, má pocit, že neurobil nič také strašné. Zároveň je dôležitá úloha jeho dcéry. Tá mu nastaví zrkadlo.

Iva Hadj Moussa (*1979)

Česká spisovateľka. Vyštudovala psychológiu na Masarykovej univerzite v Brne. Živila sa ako reklamná textárka, pracovala v pedagogických poradniach. Písala knihy pre deti a mládež, v roku 2020 debutovala románom pre dospelých, Šalina do stanice túžba.

Vydala aj knihy Démon zo sídliska (2021), Havířovina (2022) alebo aktuálne Ťažké duše (2024).

Foto: Michal Šula, Zoznam Správy

Spisovateľka Iva Hadj Moussa

Chalani z tvojej staršej knihy Démon zo sídliska si nasadzujú metalové masky, pretože ich aj tak nikto neprijíma takých, akí sú. Čo tvoji metaloví päťdesiatnici? Bránia sa predsudkom, alebo im to schválne nahrávajú?

Možno že obnovením svojej kapely im vlastne nahrávajú. Aj s tým, že už nie sú tak fit ako v dvadsiatich. Majú veľa pochybností, neistôt, nevedia, aké to bude, až sa znova postavia na pódium. Ale zároveň do toho idú naplno. Dávajú svetu najavo – berte nás takých, akí sme.

Chlapi z Heavy Souls hovoria o tom, ako súčasnému svetu nerozumejú. Kedy si mohli urobiť rešerše, zistiť, že veci sú komplikovanejšie, než sa to javí pri pohľade z krčmy, a kedy im treba pomôcť?

Strašne som premýšľala, čo za to zatrpknutosťou a zapšklosťou mojich päťdesiatročných hrdinov môže byť. Okrem toho, že si prečítajú nejaký titulok v novinách a napíšu komentár na sociálnej sieti alebo sa o tom bavia v krčme. Premýšľala som, čo treba pod tým. Možno nejaká vrstva osamelosti alebo iného pocitu, že som v tom svete tak trošku teraz sám. Zhodou okolností sú všetci tí chlapi osamelí. Keď nemáte s kým život zdieľať, plynie z toho zatrpknutosť voči svetu.

S tým súhlasím. Johannesa je ľahké mať rád, je hodný na svoju dcéru, ale človek si niekedy hovorí, že je tiež trochu idiot. Nemôžeš si za tú osamelosť sám?

Ja ho rozhodne neospravedlňujem. Áno, myslím si, že to začalo prevažne u neho a potom sa to stupňovalo. Začal byť zatrpknutý. Je strašne dôležité, aby človek, ktorý začína byť na svet naštvaný, mal okolo seba niekoho mladšieho. Tak ako má Johannes svoju dcéru. Potrebujete niekoho s otvorenejšou mysľou, niekoho, kto ho konfrontuje s iným pohľadom na vec. Johannes sa chová ako idiot, ale niekedy aj prekvapí tým, ako sa orientuje, že občas nie je vo svete tak stratený. Možno to od čitateľa vyžaduje nejakú prácu. Bola by som rada, keby moja kniha provokovala na to, aby si čitatelia povedali: možno by som ľudí okolo seba nemusel vidieť tak čiernobielo. Každý si nesieme nejaký kríž. Súdiť je ľahké. Ale mali by sme sa súdy pribrzdiť.

Chyby nás všetkých

Keď si si začala hovoriť, že je potrebné napísať knižku o päťdesiatročných starnúcich chlapoch? O tom, že sme na nich možno trochu veľmi prísni.

Pôvodne som chcela napísať knihu iba o metale. Ódu na muziku. Ale muselo to mať nejakých hrdinov. Čím dlhšie som písala, tým viac som si uvedomovala, že píšem knihu o starnúcich bielych mužoch, tzv. bumeroch. Ten motív, že na nich nemáme byť tak prísni, nebol hlavný zámer, ale počas písania ma napadlo, že niektorí z nás komentujú starnúca bieleho muža až veľmi kriticky. Niektorí moji známi v tomto veku hovoria: mám pocit, že môžem za všetko zlo sveta. Myslí si, že na nich svet nakladá príliš viny. Prišlo mi to ako zaujímavá perspektíva, chcela som ju preskúmať trochu bližšie.

V čom sa podľa teba boomerom naozaj krivdí?

Myslím, že množstvo problémov súčasného sveta plynie tak nejako z chýb nás všetkých. Nejde iba o určitú skupinu. Nikto si nevieme počúvať. Veľa často sa hovorí o empatiu. Pripadá mi ale, že si to slovo vykladáme inak, než ako si ho vykladám ja.

Mám niekedy pocit, že sme empatickí iba k ľuďom, s ktorými súhlasíme. Empatia by mala byť ústretovosť aj voči ľuďom, s ktorými nesúhlasím. ale jednoducho pochopiť ich pohľad na svet. Aj ľudia, ktorí hovoria, že sú tolerantní a rešpektujúci, to často praktizujú iba vo svojej skupine. A bubliny sa potom oddeľujú od seba.

To, že boomeri majú predstavovať svedomie sveta, je stereotypizujúce. Na druhú stranu je to demografická skupina, ktorá je dlho pri moci. Ťaží z toho a nesie za svoju moc zodpovednosť.

Je to do veľkej miery tak, ako hovoríš. Nerada zovšeobecňujem, ale bieli muži skutočne nejakým spôsobom vládnuci svet a nie vždy v úplne najlepších intenciách, či už sa bavíme o bezohľadnom drancovaní planét, alebo o nejakej fyzickej prevahe. Keď pôjdem v noci sama osamelou ulicou, vždy sa budem báť viac chlapa ako ženské. Kto to teraz číta alebo počúva, hovorí si asi – to ale nie je fér, ja by som ženskej nikdy neublížil. Keď sa pozriete na štatistiky, naozaj väčšinou ubližujú a znásilňujú chlapi. Naozaj nie je fér hovoriť o všetkých mužoch. Nie je to voči vám spravodlivé.

Si vyštudovaná terapeutka. Neponúkala si niekedy píšeš terapiu skupine mužov, o ktorých si vo svojej knihe?

Som skôr cez deti. Myslím, že je to potrebné. Odborníkov je celkom málo. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa k terapii vrátila. Sama som zatiaľ zvedavá, aké budú reakcie na knihu. Pár ich už mám a sú napospol pozitívne, aj keď som sa už stretla s niekoľkými v štýle čo ja ako žena môžem o starnúcich bielych mužoch vedieť? Navyše o živote v Česku? To asi narážali na moje meno.

Ale keď už sme na tú terapiu narazili – nechcem nikoho poučovať ani moralizovať, ale myslím, že hociktorý starnúci muž by o nej mohol uvažovať. Zdieľať svoje starosti s odborníkom alebo s niektorým, kto ho vykoná zložitejším obdobím.

Možno že keby Johannes šiel na terapiu po svojom incidente, možno by sa s ním popasoval oveľa lepšie. Alebo keby to urobil po rozvode. Má skryté, nedohojené rany, ktorým terapia môže výrazne pomôcť.

Na druhú stranu – on si vlastne svoj spôsob terapie našiel. Povedal si: Niečo so svojim životom urobím. Znovu obnovil kapelu. Je strašne dobre, keď si človek povie – nie som len obeť. Nie som len zatrpknutý chlap, ktorý bude naveky kričať na mraky. Ešte niečo skúsim urobiť. Je v tom určitá nádej.

Kultúrne rozhovory

Šéf kultúrnej rubriky Zoznam Správ Jonáš Zboril sa baví s ľuďmi, ktorí bez kultúry nemôžu žiť. Vypočujte si Rozhovory Jonáša Zbúrala tu, alebo pozrite sa na výber tých najlepších rozhovorov za minulý rok nižšie.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to Top